Slováci veční hľadači vlastnej identity

Slovenky a Slováci

V hlbokých lesoch v srdci Európy žije národ nazývaný Slováci. Obýva neveľkú krajinu Slovensko. Slováci sú podľa klasika národ mierumilovný, keď poukázal na ich základnú povahovú črtu označením za národ holubičí. Odkiaľ sa Slováci vzali a kam mieria ich kroky? Pôvod historický nie je veru jasný. Je však vecou dlhých úvah najbystrejších hláv národa už po stáročia. Zato každé malé dieťa má pôvod svoj jasný. Na otázočku: "Čia si ty dievčička, čia?", vám bez váhania každá odpovie: "...otcova i materina". Tak veru, nie je treba hľadať pôvod v tisícročiach, všetci sme deťmi toho istého praotca a pramatky z prvopočiatku ľudstva. Však skutočná láska k rodičom je jediná dôležitá vec pre seba identifikáciu. A láska je ďalšou charakteristickou vlastnosťou Slovákov, preto si veľmi nelámu hlavy s historickým hľadaním vlastnej identity.

Národ má spoločný jazyk ? Ak toto stačí na národ, potom dieťa rozpráva rečou, ktorú z domu vie. Od otca a mamy sa naučilo. Tí rozprávajú rovnako, ako susedia z dediny. A všetci z dedín jednej doliny majú rovnakú reč. Ale v susednej doline už akosi inakšie zaťahujú. Ale naši sú, veď starosta má od nich ženu. Tak vznikajú národy, spoločná reč, spoločná krv. Ale čo to dnes za podivnosti, chlapec slovenský a čiernej farby, alebo žltý? Uuuuuu, ako toto vysvetliť ? No... veď, hovorí po našom, tak je náš, nie ? To iný starosta bol oveľa ďalej ako v susednej doline ženu si hľadať, preto je chlapec čierny. Všetko je v poriadku, pokiaľ rozpráva po našom. Je to naozaj tak ? Nuž taľafatky, babské statky.

Čo hovoria o Slovákoch dejepisné knihy?

Niektorí Slováci sú veční hľadači vlastnej identity. Ide o historikov a podobných úradníkov, ktorí si nezmyselné bádanie musia zdôvodniť, aby mali istené vlastné teplé miestečko. Preto píšu také dejepisné knihy o Slovákoch, ktorými otravujú mladučké a čisté mysle školopovinných detí. Tie milujúc svojich rodičov, sa učia milovať aj iných, väčšinou neznámych ujov. Najprv uja Jánošíka, potom uja Štúra, ešte uja Masaryka, nezabudnúť na Gottwalda, Husáka, potom uja Mečiara a.t.d. Pousmejem sa len nad týmto výkvetom a otočím radšej list. Odchádzam si uvariť kávu. Históriu nechám dorozprávať svoj otrepaný výklad:

Vraj dnešní Slováci sú potomkami západoslovanských kmeňov, ktoré sa usadili na slovenskom území niekedy začiatkom 6. storočia. Procesom zjednocovania prešiel ich vývoj v priebehu 2 storočí až do známej podoby Nitrianskeho kniežatstva, o ktorom sa už vraj aj písomné správy dochovali. Pribinovo kniežatstvo v Nitre, ktoré roku 833 pripojil k Veľkomoravskej ríši moravské knieža Mojmír I., bolo prvým akýmsi štátnym útvarom vznikajúceho národa Slovákov. Jeho zdravé jadro sa nachádzalo na južnej Morave a na juhozápadnom Slovensku. Vtedy prvý krát Česi a Slováci zdieľali spoločný štát a spolu prijali aj kresťanstvo od solúnskych vierozvestov Cyrila a Metoda z Byzantskej ríše.

Vraj vpády maďarských kočovných kmeňov na územie Podunajska znamenali úpadok Veľkomoravskej ríše a porobení Slováci sa stali na tisícku rokov súčasťou uhorského štátu, s ktorým nedobrovoľne zdieľali svoj osud. V niektorých obdobiach sa stali časti Slovenska korisťou českých a poľských panovníkov, ale to nič nemenilo na celkovej postupnej maďarizácii slovenského územia. Tak tvrdia dejepisné knihy.

Hospodársky rozkvet prežívalo Slovensko od 14. do 16. storočia, kedy nastal rozvoj obchodu a miest. Uhorskí králi sa rozhodli raziť zlaté dukáty v meste Kremnici a tým položili základ dlhoročnej tradícii mincovníctva v tomto meste. Význam mincovníctva v Kremnici trvá do súčasnosti. Slovenské hory, najmä oblasť Rudohoria boli bohaté na nerastné suroviny, predovšetkým na rudy kovov, preto sa na Slovensku začala už v 14. storočí rozvíjať ťažba a spracovanie rúd. Ťažilo sa v okolí Kremnice, Banskej Štiavnice a v celom Rudohorí predovšetkým drahé kovy striebro, zlato a meď. V 16.storočí dosiahlo Slovensko prvenstvo v produkcii medi v Európe.

Obdobie vlády poľských Jagelloncov znamenalo opätovné súžitie s Čechmi a Poliakmi, kedy vládol všetkým trom západoslovanským národom – Slováci, Poliaci a Česi spoločný panovník - mladý kráľ Ľudovít. Ten však v bitke pri Moháči (1526) vedenej proti Turkom padol. Uhorská a aj česká koruna sa tak dostala pod najmocnejšiu vladársku európsku dynastiu Habsburgovcov. Pod ich nadvládou boli Slováci ako súčasť Uhorska 300 rokov utláčanou menšinou. Prirodzenou reakciou proti útlaku bolo rastúce národné hnutie vedúce k snahám o dosiahnutie vlastnej svojbytnosti. V 18.a 19.st. prebehlo formovanie novodobého slovenského národa, ktorého jadro sa v tom čase vytváralo v izolovaných horských kotlinách pod Tatrami. Tam uhorská šľachta nemala dostatočný dosah.

Cestu k slobode zahájil Jánošík a zavŕšil Mečiar

Jánošík

Popri národnostnom útlaku pociťovali masy prostých Slovákov aj silný sociálny útlak, čo viedlo k niekoľkým ľudovým povstaniam a tiež k odchodu jednotlivých pobúrených nevoľníkov do hôr. Odtiaľ potom viedli protifeudálnu vojnu s vrchnosťou. Táto forma odboja nazývaná zbojníctvo trvala až do konca 19. storočia. Najhrdinskejším slovenským zbojníkom a veliteľom ostatných bol ľudový hrdina Juraj Jánošík z Terchovej, polapený a verejne popravený v roku 1713. Známa je ideológia presunu hodnôt od bohatých k chudobe, "bohatým bral a chudobným dával". Obdobu hrdinu utláčaných nájdeme vo viacerých národoch a kultúrach počnúc Villiamom Tellom, Robinom Hoodom a končiac Zorrom, všetko šľachetní ochráncovia chudobných.

V 19. st. bola rakúska ríša obrovským štátom mnohých nespokojných národov. Slováci sa pokúsili vo svojom memorande z roku 1861 dosiahnuť od Maďarska, aby im priznalo štatút národa a samostatnosť správnej jednotky v rámci Uhorska. Boli však odmietnutí, aj keď o to isté usilovali Maďari u rakúskeho cisára a tí vo svojich snahách uspeli. Rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867 znamenalo v modernom pojatí štátu v podstate federatívne usporiadanie dvoch veľkých štátnych celkov.

Prvá svetová vojna priniesla rozpad Rakúsko-Uhorska a znamenala vznik veľa národných štátov. Slováci boli jeden zo štyroch národov nového spoločného štátu Československa. Počiatočné sľuby československej vlády o národnej svojbytnosti sa nakoniec nezreali-zovali, namiesto toho bola vytvorená myšlienka čechoslovakizmu (spoločného národa), ktorý bol pred tisíckou rokov rozdelený a teraz znova zjednotený. A tak slovenské úsilie už nie len o uznanie slovenského národa, ale aj o vytvorenie vlastného štátu bolo zavŕšené až po niekoľkých desaťročiach 1.1.1993 vznikom Slovenskej Republiky. Jej vznik vyhlásil na námestí SNP v Bratislave budúci prvý premiér V. Mečiar, tým mu prischol prívlastok otec národa. Cestu k slobode zahájil Jánošík a dokončil Mečiar.

Mladé Slovensko, nová krajina starého národa Slovákov

Veľká časť obyvateľov v tých časoch považovala rokovania medzi Mečiarom a Klausom vedúce k rozdeleniu Československa za vlastizradu. Obaja boli vtedajší štátni úradníci Československa. Vyjednali podmienky a pripravili realizáciu prechodu na dva samostatné štáty. Dnes sa ich činy z prelomu rokov 1992-93 vnímajú ako krok vpred. Ide len o to, či títo páni mali aj pohnútky k takémuto rozhodnutiu pokrokové. My, čo sme vtedy žili a videli dianie na vlastné oči, uši a inteligenciu vieme, že Mečiar hral vo federatívnom usporiadaní vždy len druhé husle po Klausovi, pod dirigentom Havlom.

Niekedy sa dobré veci "spoločné" vykľujú aj z nízkych pohnútok jednotlivca. Presne, ako v Pánovi prsteňov. Aj ten najmenší panáčik môže zmeniť osud ľudstva. A Mečiar si želal svoje vlastné pódium, na ktorom by sa mohol predviesť ako najlepší husľový virtuóz, hrať vždy len prvé husle. Plán bol jednoduchý, vyvolať spor s českou stranou napr. o pomlčku v názve federaácie. Neskôr prišli požiadavky na veľké "S", keď už nám pomlčka neprešla. Vzájomná dôvera hlavných politických zoskupení na scéne ODS a HZDS bola naštrbená natoľko, že sa začalo jednať o rozdelení. Niekoľko spoľahlivo fungujúcich "podpaľačov" v zákulisí tlačilo na pílu, aby dvaja "pragmatici" korektne vyriešili problém. Citlivo, správne a výhodne pre oba národy, navyše s ohľadom na svoje ambície a budúce osobné zásluhy.

Nuž páni Klaus a Mečiar a mnoho iných politikov tej doby zanechali svoje stopy v histórii. Súčasnosť už na nich podľa zásluh zabúda. Bolo možno niekomu aj ľúto sprvoti, po Novom roku 1993, ale dnes je väčšina Slovákov spokojná. Je fajn, že sme zvrchovaným národom vo zvrchovanom štáte. Máme svoje veci vo svojich rukách a keď bude treba, môžme sa rozhodovať samostatne. Nevadí, že cestu ku národnej slobode začal jeden zbojník a dokončil iný. Veď ani bez Gluma by sa nepodarilo zničiť Sauronov prsteň. Len ma v nepokoji udržiavajú dve myšlienky. Či náhodou nerobíme dnes my Maďarom žijúcim v našom štáte niečo podobné, proti čomu bojovali po stáročia naši otcovia, keď žili u nich v Uhorsku ? A či za nás o nás nabudúce nerozhodnú opäť nejaký "pragmatici" a potom neskončíme niekde v R...?

Mapa Slovensko




Majte sa dobre Slovenky a Slováci a buďte múdri, aby to mladé Slovensko stárlo spolu s našimi deťmi a oni spokojné v ňom !


Autor: Ilém Hárniš Tulák,

Vrátiť sa na domovskú stránku - Slovensko