Výstup na Rozsutec v pohorí Malá Fatra

Malý Rozsutec

Niekoľko rokov dozrievala túžba vystúpiť na Rozsutec, ktorý vnímam ako významný symbol pre Slovensko. Rozsutec sa nachádza v pohorí Malá Fatra neďaleko rázovitej obce Terchová. Terchovským rodákom bol aj slávny slovenský zbojník a obránca utláčaných Juraj Jánošík. Ako dieťa som sa už ocitol medzi malým a Veľkým Rozsutcom počas jedného školského výletu. Krajina bola vtedy očarujúca a zanechala vo mne dlho kladný vzťah k tomuto kúsku Slovenska napriek tomu, že som sa sem nikdy nevrátil. Neviem, či tú tlejúcu iskru vyživovali legendy o Jánošíkovi a pokladoch ukrytých v skalách, alebo len krása tunajšej prírody. Prešlo veľa rokov a raz sa mi prisnil sen. Jeho obsah sa hneď ráno halil do hmly až sa úplne rozplynul, ale ostalo mi heslo "Štefanová". Malá dedinka, z ktorej vedú chodníky na Rozsutec. Od tejto chvíle sa mi heslo objavilo ešte niekoľko krát. Raz cez správy v televízii, potom na obrázku pri obracaní listu v kalendári. Ubehli ešte štyri roky od oného sna a prisnil sa nový, ale už naliehavejší a so zrozumiteľným obsahom. Musím sa tam vybrať, pomyslel som a bolo rozhodnuté, výstup na Rozsutec.

Sadol som si k internetu, preklikal niekoľko stránok a už som vytáčal číslo na majiteľa malého penziónu. Najbližší víkend strávim v Malej Fatre. Zavolal som priateľke, aby si pobalila veci do hôr. V piatok po obede sme vyrazili. Do penziónu sme prišli podvečer. Dali sme si dobrú večeru a krátko posedeli na terase pred západom slnka, sledujúc ďalekohľadom nádhernú hru svetla a tieňa na skalnatých stenách nášho zajtrajšieho cieľa. Nad ránom sme vyskočili spod perín, kam sa vtlačil ranný chlad a vyhnal nás naraňajkovať sa. Pred túrou stačí niečo sladké, k tomu niečo tekuté a teplé. Nejaké tie kalórie sme prihodili do batoha a záver brieždenia sme stihli už na turistickom chodníku.

Prvý úsek výstupu na Rozsutec vedie pásmom lesa

Pásmo lesa pod Rozsutcom

Stúpajúc lúkou smerom nahor k pásmu lesa sme si poupravovali výstroj (šnúrky na topánkach, popruhy na batohoch a podobne). Priateľka sa nastavila na svoje tempo. Tento spôsob chôdze máme vyskúšaný aj z náročnejších túr v Alpách. Ona sa nastaví na to ako sa cíti a ja sa prispôsobím. Takéto tempo si zafixujeme a dá sa šliapať aj niekoľko hodín bez prestávky. Ja som sa teda zavesil do jej stopy a dali sme sa do rozhovoru o dnešnom výlete. Kukajúc do mapy som urobil rýchlu rekognoskáciu terénu pred tým, než sme vstúpili do lesa. Naozaj krásne veľké stromy. Miestami strmé skalnaté zrázy bolo treba zdolať po rebríkoch. Príjemný chládok v lese vydržal do prvej čistinky, hneď za ňou nasledovala ďalšia až sa les úplne stratil za nami.

Prestávka v sedle medzi Rozsutcami

Približne po dvoch hodinách cesty lesom sme sa ocitli v sedle medzi dvoma skalnatými vrcholmi na krásnej zelenej lúke. Ten menší z vrcholov stojaci smerom na sever je Malý Rozsutec, na juhu sa vypína poznateľne vyšší Veľký Rozsutec. Chvíľku sme sa pokochali výhľadmi na okolie a najedli sa do sýta čučoriedok. Ležiac v tráve medzi Rozsutcami som uvažoval nad ďalšou cestou a obsahom sna. Na chodníkoch v diaľke vedúcich pod Malý Rozsutec bolo vidieť súvislý rad stúpajúcich turistov, ktorí vyzerali ako rad mravcov. Vtom ma napadlo, tam to nebude. Nie na Malý, ale vydaj sa na Veľký Rozsutec. Odkazy zo sna boli dosť nejasné, bolo potrebné rozhodovať sa s citom. Nakukol som do mapy.

Mapa Rozsutec v pohorí Malá Fatra

Spomínal som už vo viacerých článkoch, že bez mapy sa na potulky nevydávam. Je to prvá vec, ktorú vkladám do batoha pred cestou. Ani na potulke Slovenskom nesmie chýbať, aj keď sa po Slovensku pohybujem už viac-menej po pamäti. Mapa poriadne uľahčí orientáciu v cudzom prostredí. Vo vrecku nosievam aj buzolu. Práve nad mapou Rozsutca nám buzola pomohla pri odhadoch vzdialeností a hľadaní miesta, ktoré by sa mohlo podobať tomu zo sna.




Zobral som do ruky ďalekohľad a pre istotu som preskúmal skaliská na Malom Rozsutci, lenže nič podobné na ten obraz zo sna sa z tejto strany neukázalo. No ak by to mala byť jeho odvrátená strana, tak potom budem musieť prísť niekedy nabudúce. Vymenili sme si s priateľkou pohľady a obaja sme svorne dívajúc sa do úzkeho strmého žľabu, ktorým začína chodník na Veľký Rozsutec prikývli, tam ! Prezliekli sme teplejšie tričká s dlhým rukávom, vyprášili vysušené topánky a porobili zopár obrázkov pred druhou etapou cesty.

Druhá etapa, výstup na vrchol

Zo sedla na vrchol by sme mali stihnúť za 2-3 hodiny. Nad vrcholom sa objavujú nepekné mraky, achjajaj. Posledná možnosť na cestu späť bola odmietnutá v okamihu, kedy bola pomyslená. Nastupujeme do chodníka v 30 - 40% stúpaní úzkym žliabkom. Zladili sme tempo podľa priateľky a vypínam myšlienky.

Dvíhanie, nádych, presúvanie, položenie, zaťaženie, výdych. Meditácia v chôdzi, myseľ sa ustálila na pozorovaní dokola sa opakujúcej triviálnej činnosti chôdze. Po pár minútach sa zmysly vyostria na maximum, zaniká rozlyšovanie dobra a zla, myšlienky utíchajú. Myseľ je široká a pokojná, pripravená postrehnúť dôležitý podnet, ak sa objaví. Všetko čo sa deje zaznamenáva a obratom to necháva odísť ako kvapku potu, ktorá sa spustila za uchom a hrudným žliabkom končí v tričku, na mieste dotyku s telom. Dvíhanie, nádych, presúvanie ... Prekračujeme zlom a vstupujeme na úzky ani neklesajúci, ani nestúpajúci chodník po skalnom hrebeni obrastenom zakrslými borovicami.

Pri malom skalnom výklenku Elenka zastaví a oznámi prestávku. Z miesta máme pekný výhľad na dedinku Zázrivá v diaľke, neďaleké vrcholy Sokolec a Veľká Lučivná sú už teraz oveľa nižšie. Nad pravým ramenom sa vypína masa, ktorá naznačuje blízkosť vrcholu. Vyberáme ďalekohľad, aby sme preskúmali aj skalné steny a svah zvažujúci sa strmo nadol smerom na západ. Nikde ani náznak miesta, ktoré hľadáme. Skalný zárez v tvare zdvihnutej hokejky môže z iného uhla vyzerať aj nepoznateľne. Všetko preto prezeráme spoločne. Eli predpaží ruku a ukazovák zafixuje na bod, podáva mi ďalekohľad. Mohlo by to byť ono. Postúpime ďalej smerom na vrchol a odbočíme z chodníka po vrstevnici.

Vyvrcholenie

Keď sa priblížime k onému miestu, je jasné, že sme nenašli čo hľadáme. Kamenné steny vytvárajú neuveriteľné množstvo tvarov a tieňov. To uvedomenie je až vzrušujúce, preto postupujeme nahor pomaly, neustále pozorujúc okolie, kontrolujúc aj optikou. Začujeme hlasy a keď sa vyhupneme cez skalný previs sme opäť na chodníku. Vrchol je už jasne vidieť. Asi sto metrov vzduchom je obstáty ľuďmi s vyčnievajúcim krížom uprostred. Ešte pár minút chôdze a stojíme medzi nimi i my. Prichádzajú stále noví, a všetci s rovnakým nadšením v tvárach sa kocháme výhľadmi na Slovensko, vyvrcholenie dňa v svetle zapa-dajúceho slnka.

Zapadajúce slnko navodí jemne príjemný stav nostalgie a myseľ zapisuje snáď stovky vnemov za sekundu, ktoré vnútri splývajú do nádhernej pokojnej symfónie. Sediac na Rozsutci sa držíme s Eli za ruky, hlavy opreté o seba. Cítim, vlastne viem, že počuje vo svojom vnútri presne tú istú symfóniu. Vietor nám vysáva prach z vlasov a vyťahuje vlhkosť do očí. Polhodinka je krátka ako okamih a zároveň sýta ako misky bryndzových halušiek, ktoré na nás čakajú tam kdesi dole. Zloží si hlavu na moje rameno a v tom zaznie Sládkovič:

Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí, v tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí ...

Vietor ustal a z oka sa spustila slza. Tiež končí v tričku na hrudi a ukazuje mi mokrým kruhom na miesto, kde sa ukrývajú skutočné poklady. Cestou nadol sme zotrvali v tichom kráčaní a skoro potme sme skladali batohy vedľa stola, kde už na nás čakali s haluškami. Príjemné posedenie s tým istým výhľadom ako pri včerajšej večeri, ibaže tie osvetlené skaly a tiene na nich sme už dôverne poznali. Je fascinujúce, akými podobami nás sny môžu naviesť k nájdeniu pokladov, ja som ten svoj skutočný našiel tam hore pri výstupe na Rozsutec.


Autor: Ilém Hárniš Tulák,

Návrat na domovskú stránku - Slovensko